Arteterapia seminárna práca

Arteterapia seminárna práca

V súčasnosti sa na mnohých pracoviskách, liečebných zariadeniach, voľnočasových organizáciách, výchovných zariadeniach a podobne využívajú rôzne výtvarné aktivity, ale nie vždy ide o arteterapiu. Preto je vhodné jasne vymedziť hranice arteterapie. "Arteterapia je psychoterapeutická a psychodiagnostická disciplína, využívajúca k liečebným cieľom formy a prostriedky adekvátne umeleckým formám. Pracuje najmä s tvorbou a reflexiou zameranou na proces či produkt. Prvoradým cieľom nie je vytvorenie umeleckého diela, ale prostredníctvom sebavyjadrenia, rozvíjania tvorivosti, schopnosti komunikovať a spracovaním osobne významnej témy dosiahnuť odstránenie alebo zmiernenie obtiaží chorého človeka." (Stiburek, 2000, s.35)

Ďalej je potrebné odlíšiť arteterapiu od psychoterapie, ktorá využíva artetechniky. V psychoterapii sú artetechniky zaraďované cielene a izolovane, spravidla preto, aby bol získaný materiál pre spracovanie určitej témy. V arteterapii ide o využitie plnohodnotného kanálu pre komunikáciu a introspekciu. Neverbálna tvorivá činnosť tu slúži nielen na otváranie, ale aj pre spracovanie tém.

Podľa negatívneho vyjadrenia francúzskej arteterapeutky E. Viarmé, za arteterapiu nemožno považovať programy, ktoré sa obmedzujú len na niektorý z týchto cieľov: atraktívny spôsob trávenia voľného času, rozvoj umeleckej tvorivosti alebo rozbor diela smerujúci k stanoveniu diagnózy.

Carl Gustav Jung, Freudov žiak, nesúhlasil s tvrdením, že všetko jednanie človeka je motivované sexuálnym pudom. Je autorom výrazu archetyp – praobraz, ktorého význam v živote človeka zdôrazňoval. Podľa neho osobnosť človeka je zložená z viacerých vrstiev, ktoré pôsobia na úrovni vedomia. Sú to: vedomie, osobné nevedomie a kolektívne nevedomie. Archetypy sa prejavujú rôznymi symbolmi. Symbolom archetypu self je podľa Junga symbol celistvosti, a to mandala. Jung si každé ráno behom posledných dní 1.svetovej vojny načrtol okrúhly obrázok, mandalu, ktorý zodpovedal jeho vnútornému rozpoloženiu v tej chvíli. Pomocou týchto kresieb mohol potom pozorovať svoje psychické transformácie zo dňa na deň. Jung učil svojich žiakov interpretovať kresby klientov pomocou animácie, teda rozprávaním o obrázku v tretej osobe, kedy sa autor vžíva do nakreslenej postavy alebo symbolu a sprostredkovane, menom symbolu alebo stvárnenej postavy človeka alebo zvieraťa, komunikuje s terapeutom. Jungovsky orientovanej arteterapii ide predovšetkým o diagnostiku a terapiu pomocou analýzy a interpretácie v snoch, fantázii, mýtoch, ktoré sú viditeľné v umeleckom prejave.

Alfréd Adler vo svojej individuálnej psychológii, na rozdiel od Freuda a jeho preceňovania libida ako základnej sily v ľudskej psychike, považuje za základnú hnaciu silu človeka sebauplatnenie a túžbu po moci.Ak človek nemôže uskutočniť svoju potrebu sebauplatnenia v spolčnosti, dostaví sa pocit menejcennosti. Ten je podľa neho základným faktorom pri vzniku duševných porúch. Adler poukazuje na význam ranného detstva v živote človeka, podobne ako Freud sa domnieva, že vtedy mal každý príležitosť zažiť pocit slabosti a bezmoci.V arteterapii ide v tomto kontexte o možnosť diagnostikovať z výtvarnej produkcie klientov pocity menejcennosti, nízkeho sebavedomia a sebahodnotenia ( napr. seba stvárňuje ako malú postavu, dominantnosť vo veľkosti niektorých postáv v rodine, alebo malý prítlak v kresbe) a následne cez zážitok úspešnosti pri výtvarnej aktivite má potenciál meniť sebahodnotenie a posilniť sebavedomie klienta / pacienta.

Humanistický prístup v arteterapii Predstavitelia humanistického prístupu v arteterapii : C.R.Rogerse (1902-1987) , Rudolf Steiner, A. Maslov, britská terapeutka českého pôvodu Liesl Silverstoneová ( žiačka Rogersova).

Terapeut orientovaný na človeka s humanistickým východiskom, verí, že:

- každý človek má vnútorné zdroje, ktoré vedú k jeho rastu

- človeku je prirodzené byť konštruktívnym a sociálnym tvorom

- je prirodzene motivovaný hľadať pravdu

- je dôležité sa zriecť autoritatívneho prístupu ku klientom, dokazovania si moci a kontroly nad nimi

Arteterapeuti sa zameriavajú na podporenie myšlienky, že každý človek na tomto svete reprezentuje niečo nové, čo tu ešte nebolo, je jedinečný a originálny, a že úlohou každého jedinca je aktualizácia vlastných potencialov a nie opakovanie niekoho alebo niečoho.

Arteterapia a logoterapia V. Frankl (1905-1997), viedenský profesor psychiatrie a neurológie, je zakladateľom logoterapie. Vyvinul psychoterapeutickú metódu, označovanú ako tretí viedenský smer, a to po Freudovej psychoanalýze a Adlerovej individualistickej psychológii.Logoterapeutický prístup v arteterapii je východiskom terapeutov, pracujúcich s pacientami v terminálnom štádiu onemocnenia, na onkologických oddeleniach s deťmi, starými ľuďmi a trpiacimi, vo vezeniach. Frankl koncipoval tri skupiny, resp. tri možnosti, ako dať životu zmysel až do posledného okamihu:- čin,cieľ, ktorý si vytýčime

- dielo, ktoré vytvoríme

- zážitok, stretnutie a láska

Ľudské utrpenie transfiguroval do ľudského činu, v prípade artetrapie do výtvarného prejavu. Umením tu môže jedinečnou formou reflektovať aj tabuizované témy, akými sú stárnutie, smrť alebo izolácia.

Slovinský insitný maliar Tisnikar, zamestnaný ako pomocník v pitevni, si svoj ateliér vytvoril práve tam. Svoje obrazy ladil existeciálne. Umenie mu pomáha sublimovať pocity smútku a lúčenia, ktoré denne zažíva.

Švajčiarsky kňaz a arteterapeut Vladimír Zahorec, ktorý pracuje vo väzniciach, pomáha svojim klientom prekonať pocity izolácie, smútku, ale aj agresivity prostredníctvom maľovania.

Angličanka Susan Bachová v 60.rokoch 20.storočia bola pionierkou artetrapeutickej práce s umierajúcimi deťmi, ktoré viedla k spontánnym kresbám. Zistila, že kresby obsahovali psychologickú informáciu o dieťati a zároveň informáciu o jeho somatickej kondícii.

Smrteľne chorým deťom sa venovala arteterapeutka E. Kublerová-Rossová. V mnohých štúdiách týchto detí autorka dokumentuje, že kreatívnou prácou deti symbolicky vyjadrovali svoje obavy aj nádeje, v ich kresbách boli prezentované všetky fázy vývoja vzťahu k vlastnej chorobe, a to od nádeje na zlepšenie až po zmierenie sa so smrťou. Výtvarná reflexia im pomáha ventilovať ich masívne prežívanie odchodu. Všetky štádiá umierania boli u týchto detí integrované ľahšie pomocou umeleckej expresie.

Postmoderna a arteterapia (Harbinson, Vygotski, Bertrand) Postmoderna vychádza z filozofie spájania reality vychádzajúcej zo seba samého so zákonmi absolútna, ktoré ich ovládajú. Prostredníctvom umenia môže človek reflektovať svoje vnútro, pocity a s tým , čo ho ťaží, čo je príčinou jeho problémov, a práve tým sa patologické a škodlivé môže ventilovať tak, že sa pretvára, pretrasformováva do umeleckého artefaktu. To následne pôsobí spätne terapeuticky na jeho fyzické a psychické danosti.Človeka lieči práve poznanie príčiny nemoci. Postmoderné východisko v arteterapii vyplýva hermeneutického chápania jednoty, celistvosti života, človeka, vo využívaní intermediálnych prístupov hudby, tanca, dramatu, literatúry a výtvarného umenia. Cieľom je konštituovať životný zmysel, ako to formuloval Petzold v Nových kreatívnych terapiách (1986). Akceptuje význam telovo orientovaných terapeutických prístupov, ako napr. modelovanie z hliny alebo niektoré formy „body art“. Akceptovať svoju telesnosť a svoja limitovanosť nie je predsa rezignácia, ale pokora.Hermeneutické stanovisko v arteterapii vychádza z predpokladu, že javy je treba pochopiť, aj keď ich nemôžeme vysvetliť. Význam dejov možno pochopiť poznaním zmyslu. Súčasná americká arteterapeutka, Rileyová, akceptuje fakt, že sa od klienta učí jeho pohľad na svet. Terapia sa stáva hľadaním nového riešenia pre starý „neproduktívny“ príbeh. Konštruujú nový, kreatívnejší príbeh, ktorý má hlbší zmysel.


 

Spirituálno-ekologické východisko (Šicková, 2002) sa neobmedzuje len na archivovanie, nachádzanie alebo rekonštrukciu, chápanie a objasňovanie minulých a súčastných skúsenosti. Pôsobí hlavne konštruktívne, tvorivo. Pôvodný problém recykluje do očistenej akceptovateľnej podoby, ktorá ma zmysel často uchopiteľným len klientom samým. Počíta s odpovednosťou pacienta alebo klienta za tvorbu a budovanie svojho života a seba samého.

Pojem zodpovednosti hrá v takto chápanej arteterapii rozhodujúcu rolu. Je ekvivalentom slobody, slobodnej voľby vedúcej ku zmene, smerujúcej od bezperspektívneho skľučujúceho stavu k zodpovednému riešeniu, ktoré však nemusí byť často tým najmenej bolestným.

Hlavnými cieľmi sú okrem zodpovednosti tiež sloboda, autenticita a láska.

Arteterapiu, ako špeciálnu formu skupinovej terapie, možno použiť vo vybraných prípadoch endogénnych depresií po medikamentóznej liečbe. V priebehu arteterapie tvoria títo pacienti málo, ich výtvory môžu byť niekedy jemným ukazovateľom ich stavu a ich zmien, napr. prevaha čiernej farby, prázdny papier, nedokončená čiara, prázdny priestor, rôzne symboly ničoty, a môžu upozorňovať na pretrvávajúcu hĺbku psychotického stavu.

Aplikácia psychoterapie v oblasti somatickej medicíny nebola dostatočne rozpracovaná. Narážala na odborné predsudky, ktoré súviseli s dominanciou orgánovopatologickej orientácie v medicíne.V dôsledku tejto orientácie sa pri liečbe porúch činností orgánov neraz zabúda, že choroba zasahuje celého človeka, a tak je pri mnohých chorobách veľmi podstatná ich psychologická zložka.

 


 

Z psychoterapií psychóz, je na prvom mieste schizofrenia.

Pôvodný zámer terapeutického využitia výtvarnej produkcie bolo inšpiráciou vzhľadom o záujem o spontánnu tvorbu schizofrenikov, ktorí podľa štatistík tvoria najviac zo všetkých nemocných.

Pri aplikácii arteterapie možno hodnotiť predovšetkým tieto aspekty:

sprístupnenie komunikácie so schizofrenikmi; inými prostriedkami nedosiahnuteľnou komunikáciou umožňuje pacientovi prejavovať často verbálne neprejaviteľné a inak nevyjadriteľné obsahy jeho prežívania a chápania života a sveta.

Spontánna, často výrazne symbolická a expresívna tvorba sebavyjadrenia je mnohokrát jedinou možnou formou sebavyjadrenia a pre terapeuta hlavne na začiatku niekedy jedinou prístupovou cestou do autistického sveta nemocných. Je dôležitým dorozumievacím prostriedkom tam, kde slová nestačia obsiahnuť a vyjadriť zážitky, súvisiace s dennými snami, halucinatornym alebo bludnym vnímaním reality a dovoľuje zachytávať zároveň veľmi jemné zmeny v duševnom stave pacienta.

 

Z obrazu, na ktorom slávny španielský maliar Francisco Goya (1746-1828) namaľoval sám seba ako rozdvojenú osobnosť ( pravdepodobne v stave schizofrenického záchvatu) je zrejmé, že o svojom duševnom stave vedel všetko. Goyové obrazy z doby, v ktorej žil, sú plné násilia, šialenstva a fantastických javov. Jeho nemoc sa postupujúcim vekom zhoršovala, vplyv na tvorbu mali aj nekonečného boje a súperenia šľachticov na španielskom dvore.


 

Spontánnej tvorivej činnosti schizofrenikov, ktorá má väčšinou výrazne nutkavý charakter a vysoko expresívny náboj, je možné priradiť určitú autosanačnú, integratívnu hodnotu. Umožňuje hlavne na začiatku mnohým nemocným vyjadriť inak neovládateľné prežitie ohrozenia, úzkosti, bezvýchodiska alebo agresie.

Tvorenie nemocného nemusí byť len výrazom patologického procesu, ale súčasne stavom hypersenzitivity, originálnym, nekonvenčným prežívaním a objavovaním sveta, podobným niekedy stavu umeleckej inšpirácie, ktorý môže byť bohatší ako naučený neproblematický, iba napodobňujúci prístup k životu a svetu. Schizofrenné výtvory sú pre terapeuta predovšetkým jednou z východiskových možností a sociálnej realizácie nemocného, k obnoveniu jeho väzieb k vnútornému svetu.V skupine schizofrenikov nie je vhodné analyzovať skryté symbolické významy ich kresieb alebo plastik. Na rozdiel od neuróz je kontaindikované prevádzať rozbor mimovedomého, traumatického alebo konfliktového materiálu, ktorý sa objaví tak v spontánnej, ako aj v tematicky usmernenej kresbe.

Nemocný sa v priebehu arteterapie zameral na autopotréty a portréty ostatných pacientov. Hovoril, že nemôže kresliť nič iné, len „obalené výrazy“. Neobyčajne citlivo zachytával zmeny vo vlastnom psychickom stave a v psychickým náladách ostatných pacientov. Jeho výtvory vzbudili mimoriadnu pozornosť výtvarníkov. Nemocný bol po úspešnej skúške prijatý na VŠ výtvarného smeru a umelecká tvorba sa preňho stala možnosťou sebarealizácie.

Niektoré ďalšie druhy arteterapie:

- Arteterapia s autistickými pacientami, s pacientami s telesným alebo zmyslovým postihnutím( zrakovým, sluchovým, rečovým)

- Arteterapia pre príslušníkov tzv. pomáhajúcich profesií ( pre psychoterapeutov, lekárov, duchovných, opatrovateľov, ošetrovateľov), ako podporná terapia a prevencia tzv. syndromu vyhorenia. Výtvarná relaxácia umožňuje posílenie onranných mechanizmov organizmu, udržanie si „hraníc“, uvedomenie si úskalia, s ktorými je človek pracujúci v oblasti pomáhajúcich profesií konfrontovaný.

- Arteterapia v detských domovoch, pre dospievajúcich, pre seniorov

Sociálne problémy – Arteterapia s týranými a zneužívanými deťmi

- Arteterapia so sociálne znevýhodnenými (Rómovia)

Symbolika farieb

Biela farba – čistota a jasnosť, nevinnosť a naivita, farba sterility a kapitulácie. Predstavuje panenstvo, plodnosť aj smrť.

Ak niekto preferuje bielu farbu v oblečení, hlavne v staršom veku, môže to signalizoť jeho nezrelú osbnosť alebo inklinovaniu k perfekcionizmu. Ak niekto dopĺňa bielou farbou iné farby, ide o vyrovnanú osobnosť (Muths, 1991). V arteterapii, podľa Kellogovej, môže interpretovať potláčanie, ukrývanie niečoho dovnútra, nechuť prijímať pocity tela (týrania)

Čierna farba – je opakom bielej- tajomnosť, smútok, signalizuje prežité trauma, depresiu. Čierne škvrny v kresbách môžu sigmalizovať spôsob vyrovnávania sa s celoživotnou záťažou.

Červená farba – vitalita, sila života, revolúcia, požiar. V obľube ju majú hlavne hyperaktívne a agresívne deti. Červená farba podporuje sexualitu.

Ružová farba – symbl lásky. Je farbou nezrelosti a naivity. Hľadieť na svet cez ružové okuliare znamená vidieť krajšie, ako v skutočnosti je. Ružová a kombinácii s čiernou môže sigmalizovať pocity a osebe samom (Kellogová in Fincher, 1978: kombinácia v maľbe 13.ročného sexuálne zneužívaného dievčaťa, umiestneného v detskom domove). Ružová je farbou tela, v maľbách je používana ľuďmi s príznakmi spôsobených nemocou alebo stresom.

Modrá farba – chladná farba , farba mora a oblohy, neba, konzervatizmu a povinnosti, sebapozorovania. Je farbou matky podľa asociačného reťazca: modrá voda, plodová voda, symbol Madony v modrom plášti – matka. V diagnostike je modrá farba veľmi významná, hlavne tam, kde je neobvyklá: modrý strom, modrá ruka trestajúceho otca, upozorňuje terapeuta na prežité trauma v súvislosti s rodinou. V psychoanalitickom kontexte vyjadruje vzťah s matkou.

Podľa Baleka (1999) modrá je zrkadlom jeho vnútra a dvojitej podstaty jeho bytosti. V modrej farbe, ako v žiadnej inej, poznáva seba: uchvátený a zdesený.

Žltá farba – je jedna zo základnych farieb, teplá farba, je farbou ľavek hemisféry, stimuluje ju a podporuje duševnú kapacitu človeka. Ľudia preferujúci túto farbu bývajú jasní myslitelia. Žltú farbu je vhodné ju aplikovať hlavne deťom s mentálnym handicapom.V psychoanalitickom kontexte je farbou otca. Odpor k žltej farbe môže sigmnalizovať strach alebo neschopnosť vnútorného pohľadu do seba.

Zelená farba – rovnováha medzi modrou a žltou farbou. Podporuje nervový systém, pôsobí upokojujúco, podobne ako biela farba na plášťoch lekára. Symbolizuje nádej a pokoj. Je to farba ľudí so silným sociálnym cítením. Veľa zelenej môže spôsobovať depresívne efekty ( napr. u vojakov). V kombinácii s červenou v bizardných kombináciách (napr. červenozelený dážď, červenozelené oči, dom), je často používaná deťmi týranými a sexuálne zneužívanými

Šedá farba – je upírom farieb. Znižuje intenzitu farby vedľa nej ležiacej. Je farbou kompromisu medzi bielou a čiernou farbou. Inklinujú k nej ľudia s tendenciou uštvať sa v práci, workoholici. Spoločne s čiernou a hnedou je to farba, ktorú používajú vo svojich maľbách deti v detských domovoch, ktoré prežili trauma, a depresívni klienti.

Hnedá farba- farba zeme, pokory; je farbou solídnych, trpezlivých, spoľahlivých a silných jedincov.Preferujú ju ľudia, ktorí na seba berú prácu a zodpovednosť, ktorú nikto nechce prijať. Sú to ľudia pevne stojaci na zemi, vedia dobre hospodáriť s peniazmi a pomáhajú neprivilegovaným ľuďom.Hnedú však majú v obľube aj depresívni ľudia. Môže tiež znamenať sympatie k fašistickej ideológii ( uniformy Hitlerových oddielov SA)

Fialová farba – farba spirituality. Mnohí ju spájajú s farbou smútku a utrpenia, v kresťanskej cirkvi je to farba pokánia. Podľa Schillinga v oblečení fialovú farbu upredňostňujú starší ľudia.

Purpurová farba – farba pompy a cisárov (vzhľadom na drahú výrobu v minulosti, z morskych organizmov), mala detreminovať ich výnimočnosť.

Oranžová farba – vzniká zo žltej a červenej , je teda kombináciou životnej energie (sexuality) a intelektu. Pomáha mobilizovať ľudí, ktorí upadli do letargie a depresií. Je farba sociálna, farba extrovertov. Je to farba mládeže, sily a nebojácnosti. Buddhistickí mnísi nosia oranžové odevy.


 

Techniky arteterapie

Arteterapia vyvinula celý rad rôznych techník, napr. technika voľného čmárania, voľná kresba či maľba, autoportrét, maľba mandál, snov, fantázii, prianí a vzpomienok, portréty, ktoré môžu byť i napriek neprofesionálnej úrovni citlivým expresívnym zachytením vnútorného stavu pacienta, jeho sebavnímania a vnímania druhých.

Mandala

Podľa Wikipedie mandala (sanskrit: मण्डल kruh, oblúk) je harmonické spojenie kruhu a štvorca, kde kruh je symbolom neba, transcedencie, vonkajších síl a nekonečna, pričom štvorec predstavuje vnútorné sily, to, čo je spojené s človekom a zemou. Oba obrazce spojuje centrálny bod, ktorý je zároveň počiatkom i koncom celého systému.

Existujú rôzne druhy mandál – očisťujúce, posilňujúce určité vlastnosti či jednotlivé oblasti ľudského života. V najširšom zmysle sú mandaly diagramy, ktoré ukazujú ako sa chaos stáva harmonickou formou. Najstaršie obrazce tohoto druhu sa vyskytujú už v paleolite. Dajú sa tiež nájsť v pôdoryse stavieb zo starého Egypta, Babylonu a Jávy.

Obrazy sa vytvárajú zo zafarbeného piesku, ryžovej múky alebo iného sypkého materiálu. Ich tvorba vyžaduje veľkú starostlivosť a trpezlivosť, čím predstavuje určitý rituál. Mandala je vytváraná zvyčajne pri príležitosti nejakej slávnosti alebo obradu a jej forma sa riadi zmyslom a významom príležitosti, ku ktorej je vytváraná. Tvorca na jej povrchu vyjadruje geometrickými obrazcami a pre zasvätených zrozumiteľnými symbolmi svoje videnie sveta, prírodných síl, kolobehu života, astrologických znamení, božstiev i svoje najvnútornejšie náboženské vyznanie. Pri ukončení slávnosti alebo obradu, pre ktorý bola mandala vytvorená, je obrazec verejne zmetený a vrhnutý do rieky, alebo rozprášený do vetra.

 

Mandala je v arteterapii tušenie stredu osobnosti, určitý centrálny bod vnútri duše, ku ktorému sa všetko vzťahuje, podľa ktorého je všetko usporiadané ( Jung, 1962). Môžeme za ňu púovažovať každý kruhovitý tvar, ktorý má stred.

 Polaritu všetkého bytia a harmónii protipólu vidíme v orientálnej mandale jin-jang. Ženský princíp, jin, v sebe obsahuje niečo z princípu jang a mužský princíp, jang, je preniknutý časťou jinu. Jang a jin, svetlo a temnota, sa k sebe vinú a spojujú sa v jednote kruhu.

Cieľom liečby mandalami je naviazať kontakt medzi hlbšími vrstvami nevedomia a úrovňami vedomia, ktoré nevedomie väčšinou predbehne, čim sa naruší ich kontakt a dôjde k disharmonii.

Hildegard z Bingemu v 11.storočí prostredníctvom mandál, ktoré kreslila, hľadala spôsob komunikácie s Bohom. Giordano Bruno, renesančný učenec, vytváral kruhovité obrazy, ktoré mali predstavovať dokonalú formu. Boli pomôckou pri cvičení predstavivosti a mali človeka udržiavať v harmónii.

Mandala vyjadruje túžbu človeka po celistvosti, po sebarealizácii. V kresbách malých detí je mandala symbolom zrodu ich identity, keď sa ako jedinec začleňujú do skutočného priestoru, času a miesta.

Kelogová tvrdí, že mandala môže byť použitá ako nástroj pre sebapoznávanie a sebaodhaľovanie. Mandala môže pomáhať i ako akási mapa vnútornej reality. Človek si uvedomí, kde je jeho stred, resp. čo stojí v jeho centre.

V mandalách Heity Copony, podľa Judity Peschlovej, sa s veľkou pravdepodobnosťou stretnete s obrazom svojho bytostného JA, so svojou úplnou osobnosťou vrátane jej potláčaných a odmietavých stránok. Cez mandalu sa môžete vydať na prastarú, posvätnú, sakrálnu cestu k nájdeniu seba samého a svojej celistvosti.

Arteterapia je riadená cielená činnosť, pri ktorej sa používajú prevažne výtvarné vyjadrovacie prostriedky. Cieľom arteterapie nie je vytvoriť umelecké dielo, ale rozvíjať tvorivosť a spontánny prejav, komunikovať neverbálnymi cestami.

Každý človek, bez ohľadu na nadanie a predchádzajúce skúsenosti, získané vzdelanie v oblasti výtvarníctva, je schopný vytvárať zmysluplné výtvarné diela.

https://www.infovek.sk/predmety/vytvarna/index.php?k=31


 

Pacient sa musí usilovať prekonať poruchu, a nie sa jej prispôsobiť“ (Psychoterapia a eedukácia)